Choď na obsah Choď na menu

Sviatosť kňazstva

15. 7. 2012

 


Ježiš Kristus po svojom nanebovstúpení neprestal byť prítomný medzi svojím ľudom na zemi. Žije v Cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom. Bohoslužobný život Cirkvi je teda celebráciou celého Mystického tela Kristovho – Hlavy a jej údov, pozemských i nebeských.

Liturgia slávená malou skupinkou miestnej Cirkvi sa slávi v mene celej Cirkvi a slávi sa nielen v mene všetkých týchto Cirkví, ale aj pre celú túto Cirkev. Jedno spoločenstvo je vždy reprezentantom úplnej celej Cirkvi. Stačí si všimnúť modlitby, ktoré sa modlia počas liturgií. Vždy sú tam modlitby za celú Cirkev na celom svete.

Je potrebné si tiež uvedomiť, že všetci pokrstení účastní na liturgii sú koncelebrantmi, každý podľa svojho stupňa kňazstva v Kristovi. Nie všetci pokrstení sú presbytermi, ale všetci pokrstení sú kňazmi Ježiša Krista. Presbyteriát je špeciálnym stupňom Kristovho kňazstva, ale všetci pokrstení sú pokrstení v kňazstve Ježiša Krista, ktorý v určitom slova zmysle, je jediným kňazom a každé iné kňazstvo (podľa rôznych stupňov v Cirkvi) je len účasťou na Kristovom kňazstve. Liturgia nie je niečo, čo koná klérus pre iných. Ale celé spoločenstvo koná podľa rôznych stupňov služobnej hierarchie Cirkvi.

Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: Toto je moje telo... toto je moja krv... toto robte na moju pamiatku! Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojím apoštolom na čele s Petrom. Dal im poverenie hlásať túto náuku a vysluhovať sviatosti až do konca sveta a po celom svete. Apoštoli to neboli schopní robiť sami a preto ustanovili biskupov, ktorým odovzdali plnosť kňazskej moci, ale ja plnú účasť na Kristovom trojakom poslaní. Aby biskupi mohli plniť tieto služby, potrebujú pomocníkov, ktorým v rôznej miere odovzdávajú účasť na Kristovom i svojom kňazstve a tak ich uspôsobujú na príslušné služby. Takýmito pomocníkmi biskupov sú kňazi a diakoni (1).

Okrem týchto služieb (svätení) vznikli v neskorších obdobiach v Cirkvi aj iné, tzv. nižšie svätenia (2)


Novozákonné chápanie kňazstva


Priamych svedectiev Svätého Písma o kňazskej službe je veľmi málo, avšak sú natoľko jasné, že nepotrebujú veľmi osobitné objasňovanie (porov. 1 Pet 2,5-10; Zj 1, 5-6; Zj 20,6; Ex 19, 5-6; Dt 14,2).

Starý Izrael bol vyvoleným Božím národom, ako to dosvedčujú knihy Starého zákona. V Novom zákone sa takýmto národom stali kresťania, ktorí predtým neboli žiadnym národom. Stanúc sa Cirkvou, stali sa kresťania Božím národom, ku ktorému patrí každý veriaci. Etnický, národný princíp, podľa ktorého bol vyvolený starozákonný Izrael, bol zamenený členstvom, príslušnosťou k Cirkvi, v ktorej sa aj etnické, či sociálne znaky ukázali ako prekonané (porov. Gal 3, 28-29). Celá Cirkev je Boží národ, nový Izrael a každý v nej je povolaný ako kňaz Bohu prinášať duchovné obety.

V židovstve bolo osobitné kňazstvo, nedostupné príliš pre národ, bola hranica, ktorá raz a navždy oddeľovala kňazstvo od národa. Kráľovské kňazstvo celého Izraela v Starom zákone ostávalo zasľúbením, prísľubom. V Starom zákone služba v chráme bola dostupná iba levitskému kňazstvu a cudzia pre všetok národ Izraela. Prísľub o kráľovskom kňazstve splnil sa v Novom Izraeli – v Cirkvi Ježiša Krista.

Cirkevná hierarchia má teda božské ustanovenie. Iba vďaka hierarchii možno splniť odkaz sv. apoštola Pavla: „Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ (1 Kor 14,40). Sám Ježiš Kristus si vybral 12 apoštolov, aby boli správcami a činiteľmi Božích tajomstiev. A samotní apoštoli, ktorých činnosť bola riadená Svätým Duchom a živým príkladom ich Učiteľa, tiež vyvolili na službu v Cirkvi určité osoby a takýmto spôsobom ustanovili tento poriadok nepretržitého kňazstva, ktorý sa zachováva v Cirkvi do dnešných dní.


Stupne vyšších posvätných rádov v cirkvi

Episkopát

Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. Pri biskupskom svätení majú byť traja biskupi ako spolusvätitelia.

Úlohou a povinnosťou biskupa je chrániť čistotu evanjelia, starať sa o jeho šírenie a hlásanie medzi ľudom. Tiež od najstarších čias bolo ukladané biskupskému stavu za povinnosť právo slúženia, vedenia, učiteľstva a ustanovovania kandidátov na jednotlivé kňazské stupne.

Kňazstvo

Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti.

Kňaz pri vkladaní rúk biskupa získava plnú kňazskú moc a medzi jeho duchovné povinnosti patrí:

- udeľovať sviatosti veriacim, vysluhuje šesť sviatostí (okrem sviatosti kňazstva)

- hlásať Božie slovo

- viesť veriacich k bohumilému životu na zemi a k spáse vo večnosti.

Kňazstvo vždy zaujímalo centrálne miesto medzi ostatnými službami v Cirkvi. Počínajúc od apoštolskej doby, každá miestna Cirkev si sama ustanovovala biskupov, kňazov, diakonov a iných služobníkov, ktorí sa začali objavovať neskôr. Tieto ustanovenia, konané miestnou Cirkvou, obsahovali tri momenty:

- vyvolenie osôb určených pre tieto služby

- ich posvätenie spojené s modlitebnou prosbou o zoslanie darov Svätého Ducha

- priznanie zo strany miestnej Cirkvi vykonaného posvätenia ako blahodatne účinkujúceho.

Vznik kňazskej služby spadá do obdobia, kedy sa začali utvárať miestne cirkvi. A to znamenalo, že ich slúženie bolo nevyhnutné pre jestvovanie samostatnej miestnej Cirkvi.

Vo vzťahu k biskupskému stupňu je tento stupeň podriadený, lebo bez vôle biskupa kňaz nemohol prijímať a vykonávať nič podstatne dôležité v cirkevnej činnosti. Vo vzťahu k bohoslužbe mal kňaz práva na úrovni biskupa, okrem práva vysväcovania kňazov (chirotonie), ktoré bolo ponechané výlučne biskupovi.

Diakonát

Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud “Pánove príkazy”. Táto prax zachovaná v pravoslávnych cirkvách, ktorú teraz objavuje latinská cirkev, má sa znova osvetliť aj vo východných katolíckych cirkvách. Obnova jej bohoslužobného a mimobohoslužobného poslania sa totiž ukazuje ako veľmi užitočná.

Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.

Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu.

V 3.- 4.storočí sa okruh diakonských povinností rozširuje a prísne stanovuje. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom...). Dosť často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.

Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol kľud a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich.


Liturgicko-historický pohľad na obrady svätení

Diakonát

Nakoľko diakon nevysluhuje sviatosť Eucharistie, ale iba pomáha a posluhuje pri jej realizácii, diakonské svätenia sa konajú až po posvätení Darov, a to po zvolaní biskupa „I da budut milosti velikaho Boha i Spasa...“.

Diakoni vedú kandidáta diakonátu  zo stredu chrámu. Vedú ho medzi sebou, každý držiac jednou rukou jeho ruku a druhú položiac na jeho krk ho skláňajú. Nasledujú diakonské výzvy: „Poveli!“ – vyprosujúc súhlas Božieho ľudu k sväteniam,  „Povelite“ – vyprosujúc súhlas duchovenstva na prijatie nového Božieho služobníka a nakoniec výzva „Poveli, preosvjaščennyj vladyko!“ – vyprosujúc súhlas biskupa na svätenie.

Kandidát svätení sa skláňa pred biskupom, ten ho žehná na a nasleduje trojité obchádzanie kandidáta svätenia okolo oltára. Kandidát bozkáva rohy oltára a taktiež biskupa. Počas prvého obchádzania sa spieva tropár „Svätí mučeníci...“, vzývajúc mučeníkov modliť sa pred Bohom za spásu ľudských duší a tiež sú títo mučeníci predstavovaní kandidátovi ako príklady zachovania viery a čistoty. Pri druhom obchádzaní sa spieva tropár „Sláva tebe, Kriste Bože...“, ktorý zvestuje, že podľa ich príkladu kázňou posväcovaného má byť svätá Trojica jednobytná. Nakoniec v tretej piesni „Izaiáš plesaj...“ sa poukazuje na to, že základom pre kňazstvo a Cirkev poslúžil príchod Božieho Syna na túto zem.

Po skončení trojitého obchádzania  sa kandidát svätení stavia z pravej strany oltára a trikrát sa pred ním ukláňa. Skláňa sa na jedno koleno, na znak toho, že na diakona sa ukladá nie plné sväté slúženie, ale iba jeho časť. Hneď na to kladie ruky na oltár na znak kríža, skloniac hlavu na ne. Tento moment znamená úplné posvätenie Bohu - Stvoriteľovi svojho života, ktorý má byť, nakoľko je to možné, podobný obrazu svojho Pána a Spasiteľa. Biskup robí nad jeho hlavou znamenie kríža (3x), pokladá na neho ruku a koniec omofora (znamenie toho, že kandidát sa pripravuje stať sa účastníkom bremena pastierskeho slúženia) a prednáša predpísanú modlitbu „Božestvennaja blahodať...“, v ktorej vzýva na novoposväcovaného milosť Svätého Ducha. Nasleduje Veľká ekténia, ktorá obsahuje aj prosbu za posväcovaného. Počas tejto ekténie sa biskup modlí predpísané modlitby.

Po prečítaní modlitieb kandidát na diakona vstáva a snímajú z neho orár, ktorým bol prepásaný. Biskup pokladá orár na jeho ľavé plece a nahlas volá „Axios“ (čo znamená je hodný). Najprv slúžiaci v oltárnej časti a potom aj veriaci opakujú toto zvolanie. Potom dostáva diakon narukávniky, tiež so zvolaním „Axios“ a na znak súhlasu toto zvolanie znovu opakujú kňazi a následne aj veriaci. Týmto zvolaním sa ohlasuje, že bolo uskutočnené diakonské svätenie a novovysvätený diakon bol obdarený milosťou Svätého Ducha a stal sa služobníkom Cirkvi.

Kňazstvo

Súčasný obrad kňazských svätení pochádza zo 17. storočia, kedy sa ustálila obradová štruktúra sviatosti.

Kňazská vysviacka je úkon, ktorým sa povolaná osoba ustanovuje do kňazského stavu a dostáva moc nielen vysluhovať sviatosti, ale aj usmerňovať tých, ktorí sviatosti užívajú. Samotný akt kňazskej vysviacky začína po prenesení čestných darov zo žertveníka na oltár (po Veľkom vchode) s tým, aby sa neskôr novokňaz tiež mohol podieľať na posvätení Darov.

Po Veľkom vchode diakoni privádzajú kandidáta kňazstva pred cárske dvere a podľa poriadku hovoria nasledujúce výzvy: „Poveli!“ – „Povelite“ – „Poveli, preosvjaščennyj vladyko!“. Prvá z týchto výziev je adresovaná veriacemu ľudu, ktorý mal v minulosti právo voliť si kňazov, druhá k duchovenstvu, ktoré tiež prijímalo účasť pri vyvolení a tretia k biskupovi. Táto časť obradu je pozostatkom počiatočnej formy kňazských svätení, ktorá v súčasnosti slúži ako dôkaz úzkeho spojenia dnešného obradu kňazských svätení s tým pôvodným.

Nasleduje trojité obchádzanie kandidáta svätenia okolo oltára. Toto obchádzanie sa uskutočňuje proti slnku a v smere k východu, ktorý symbolicky predstavuje samotného Ježiša Krista. Tiež tento akt vyjadruje uzavretie večného zväzku kňaza s vteleným Slovom. Kandidát bozkáva rohy oltára a taktiež ruku biskupa. V tom čase sa spievajú tropáre „Svätí mučeníci...“, „Sláva tebe, Kriste Bože...“, „Izaiáš plesaj...“. Svätý Simeon Solúnsky v súvislosti s obradom trojitého obchádzania hovorí, že tento obrad znamená vstup novoposväcovaného medzi anjelov.

Po skončení trojitého obchádzania sa biskup postaví na pravú stranu oltára a kandidát sa skláňa pred ním na kolená. Biskup robí nad jeho hlavou znamenie kríža, pokladá na neho ruku a koniec omofora a prednáša predpísanú modlitbu „Božestvennaja blahodať...“, v ktorej vzýva na novoposväcovaného milosť Svätého Ducha, vyprosujúc od Boha dary nevyhnutné pre kňazstvo. Nasleduje Veľká ekténia. Po ekténii nasleduje modlitba, v ktorej je poukázané na povinnosti kňaza: hlásať Evanjelium, prinášať dary a obety a osvecovať ľudí krstom.

Po prednesení modlitieb podáva biskup posväcovanému kňazské časti bohoslužobného rúcha: stichár, epitrachil, pás, narukávnice, felón a knihu Služebník. Keď ich ten prijíma, bozkáva ich jednotlivo a aj biskupa. Pri podávaní odevov a ich obliekaní hovorí biskup slová „Axios“ (čo znamená je hodný) a najprv slúžiaci v oltárnej časti a potom aj veriaci ich opakujú.

Potom novovysvätený kňaz sa pozdravuje bozkom pokoja (na znak pokoja a lásky) so spoluslúžiacimi, bozkávajúc ich na ramená, vyjadrujúc tým uvítanie a úctu pri vstupe do kňazskej hodnosti a do zväzku apoštolskej lásky.

Episkopát

Biskup vedie Boží ľud spolu s kňazmi nie z pozície svojho mena a ani nie na základe práva, ako ten, ktorý dostal moc od ľudí alebo prostredníctvom ľudí, ale biskup riadi Cirkev v mene Božom, ako ten, ktorý bol ustanovený na túto službu vedenia samým Bohom. Boží ľud súčasne svedčí o tom, že všetko, čo sa deje v Cirkvi pod vedením pastierov, koná sa v súlade s Božou vôľou, na základe zjavenia Svätého Ducha.

Najkomplexnejším historickým prameňom o obrade biskupských svätení sú Apoštolské ustanovenia. Podstatné črty biskupských svätení na základe spomínaného prameňa spočívajú v nasledujúcich bodoch:

Svätenie na biskupa má byť vykonané dvoma alebo troma biskupmi.

Pri vysviacke kládli diakoni na hlavu kandidáta svätení otvorené Evanjelium. Sv. Ján Zlatoústy tento objasňuje následovne: „Pri posvätení biskupa sa kladie Evanjelium na jeho hlavu preto, aby posväcovaný vedel, že prijíma ozajstnú korunu Evanjelia a súčasne má mať na zreteli, že hoci je predstavený všetkým, predsa len je podriadený zákonu, že aj keď všetkých bude viesť podľa zákona, predsa aj on sám je podriadený zákonu“.

Pri vysviacke bola čítaná modlitba a následne kandidát svätení slúži Eucharistiu.

Novoposväcovaný žehnal národ pokojom a obracal sa k Božiemu ľudu s poučným slovom, ktoré malo byť svedectvom o jeho spôsobilosti a plnení povinností biskupa.

Na druhý deň po vysvätení bol biskup uvedený na biskupskú katedru.

Samotné svätenie bolo sprevádzané pozdravmi biskupov, keďže novovysvätený biskup sa stal ich oltárnym spolubratom.

Ako deň svätení bol určený deň Pánov - nedeľa.

Samotné obrady biskupských svätení sa konali počas svätej liturgie.


Aj z týchto čŕt starobylého obradu biskupského svätenia je možné určiť tri hlavné časti obradu biskupskej vysviacky, ktoré sú viac menej zachované aj v súčasnom obrade:

- prípravné obrady

- posväcovanie vo vlastnom slova zmysle

- obrady sprevádzajúce posvätenie.  

Biskupské svätenie sa koná pred čítaním Apoštola. Po vchode s Evanjeliom a Trojsvätej piesni privádzajú kandidáta svätenia k cárskym dverám. Tu urobí tri poklony pred oltárom, pobozká ho, pokľakne na kolená priamo pred oltárom, skladá ruky na znak kríža, pokladajúc ich na okraj oltára a hlavu medzi ruky. Kandidát sa tak symbolicky skláňa bezprostredne k Ježišovi Kristovi, ktorý je tu neviditeľne prítomný. Na hlavu kandidáta sa kladie otvorené Evanjelium písmenami dole, ako obraz ruky Pána volajúceho kandidáta svätení na kázeň Božieho slova; vyvýšeného, ale súčasné aj podriadeného jeho evanjeliovému zákonu. Zvrchu Evanjelia biskupi skladajú ruky a hlavný biskup  prednáša modlitbu sviatostného obsahu „...Izbranijem i iskusom bohoľubeznejšich archijerejev...“ a ostatné modlitby, ktoré tvoria súčasť svätení.

Hlavný biskup, počas držania Evanjelia na hlave kandidáta, žehná ho trikrát rukou. Nato ostatní biskupi skladajú pravé ruky na hlavu kandidáta a hlavný biskup číta dve modlitby. V nich sa spomína apoštolskou postupnosťou odovzdaná milosť kňazstva, ktorá takýmto spôsobom prechádza na služobníkov Cirkvi od samotných apoštolov. Ostatní potichu odpovedajú na prosby prednášanej Veľkej ekténie, ktorú prednáša jeden z biskupov.

Po odložení Evanjelia z hlavy kandidáta, snímajú z neho kríž a felón a prinášajú biskupské bohoslužobné rúcha: sakkos, omofor, kríž, panagiu a mitru. Prijímajúc každý z týchto odevov, bozkáva ho a prosí o požehnanie každého z biskupov a potom sa oblieka, pričom zakaždým sa vyslovuje „Axios“, čo potvrdzuje dôstojnosť novoustanoveného biskupa. Po oblečení a korunovaní mitrou všetci zúčastnení biskupi udeľujú bozk pokoja novoustanovenému biskupovi, ako seberovnému.

Poznámky:

1./ V kán. 323 § 1 CCEO sa uvádza, že “klerici, ktorí sa volajú aj posvätení služobníci, sú veriaci kresťania určení na službu cirkvi, podieľajúc sa na poslaní a moci Krista Pastiera”. Títo služobníci sú osobitne zviazaní s bohoslužbou, pretože mnoho z ich funkcií sa rozvíja v bohoslužbe, a preto, že v nej vykonávajú inú úlohu ako ostatní veriaci a sú s ňou často v kontakte.

V kán 324 a 326 CCEO sa ďalej uvádza, že klerici, spojení medzi sebou spoločenstvom s hierarchom a ustanovení na rôznych stupňoch kňazstva vysviackou, majú rozličnými spôsobmi podiel na jedinej cirkevnej službe ustanovenej z Božej vôle.

Podľa kán. 325 CCEO sa  klerici, na základe svätej ordinácie delia sa na biskupov, kňazov a diakonov.

2./ Kán. 327 CCEO dodáva, že okrem biskupskej, kňazskej a diakonskej služby, sú aj iní služobníci pripustení alebo ustanovení na službu Božiemu ľudu alebo na vykonávanie funkcií pri posvätnej bohoslužbe. Títo sú ustanovení do nižších rádov a všeobecne sa nazývajú nižší klerici. Kánon určuje, že oni sú riadení iba partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris. Úmysel kódexu je, aby sa rešpektovala vlastná tradícia každej jednotlivej východnej cirkvi sui iuris.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.