Choď na obsah Choď na menu

Sviatosť manželstva

15. 7. 2012

 

Kresťanské manželstvo je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom  a rodinnom živote znovu prežívať samotnú Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Ježiša Krista k Cirkvi, svojej neveste. Z manželstva, ako sviatosti, plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali. Tiež z nej plynie aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé duchovné obety (porov. ján pavol II,  apoštolská exortácia Familiaris consortio, 56).

Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatuje, že sviatosť manželstva je znakom spojenia Ježiša Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Ježiš Kristus miloval svoju Cirkev. Takto milosť sviatosti manželstva zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života (porov. KKC 1661).

Tajomstvo a podstata sviatosti manželstva teda spočíva v tom, že sám Boh, ktorý je láska sa chce darovať človeku aj cez skúsenosť a krásu ľudskej lásky. Preto je pochopiteľné, že táto láska, ak má naozaj byť miestom stretnutia s Bohom si vyžaduje od manželov ochotu byť otvorený láske cez nezištné darovanie sa druhému a takto aj Bohu. Vyžaduje si úprimnú otvorenosť pred tajomstvom a krásou ako druhého, tak aj Boha.

Ako uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi, sviatosť manželstva sa pre samotných manželov stáva stretnutím so samotným Kristom, ktorý „zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená, podriaďovať sa jeden druhému «v bázni pred Kristom» (Ef 5, 21) a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou“ (porov. KKC 1642).

sviatosť manželstva a starozákonná tradícia

Pri skúmaní sviatostného chápania manželstva, je nutné nahliadnuť do starozákonnej tradície, pretože novozákonná teológia sviatosti je úzko prepojená s Božím slovom Starého zákona.

Aj keď v Starom zákone nemožno hovoriť o sviatostnom charaktere manželstva tak ako to podáva novozákonná teológia, predsa istý sviatostný charakter manželstva je zrejmý, pretože sviatosť ako sebazdelenie Boha sprevádza človeka od jeho stvorenia. A tak už aj v Starom zákone je sviatosť vyjadrená v Božom ľude, rítoch židovského náboženstva ako napríklad obriezka, či veľkonočný baránok. Tak aj manželstvo je hlboko prežívané v náboženskom kontexte, ktorý je zdôvodnený textom samotného Písma.

Pre teológiu manželstva v Starom zákone majú zároveň význam texty, v ktorých je manželstvo používané ako obraz a podoba pre vzťah Boha k svojmu ľudu (porov. Oz 1–3; Jer 2; 3; 30; 31; Iz 54; Ez 16; 23). Starozákonný sviatostný charakter manželstva vyjadruje skutočnosť, že manželstvo je pre človeka darom od Boha a preto je úzko spojené s požehnaním. Skrze toto požehnanie a celkovo cez manželstvo Boh ukazuje, že je s človekom a pre človeka. A naopak človek môže v manželstve realizovať Božiu vôľu skrze lásku, ktorá je interpretovaná ako najvyššia norma duchovného života (porov. Mk 12, 28-34).

Vzťah Jahve – Izrael, Kristus – Cirkev a muž – žena je vyjadrením jednej a tej istej lásky. Muž a žena sú pozvaní k rovnakému milujúcemu dialógu, v ktorom objavujú svoju vlastnú hodnotu a stávajú sa darom jeden pre druhého. Je príznačné, že manželstvo v Novom zákone symbolizuje tajomné spojenie Krista s Cirkvou a že aj sám Ježiš sa prirovnáva k ženíchovi (porov. Mk 2, 19-20).

Významnú úlohu vo sviatostnom chápaní lásky má najmä Pavlov list Efezanom, a to predovšetkým časť 5, 21-33, ktorá v najširšom kontexte súvisí s obsahom celého listu, v ktorom Pavol hovorí o veľkosti Cirkvi. Preto časť vzťahujúcu sa na manželstvo je potrebné chápať nielen ako výpoveď o vzájomnom vzťahu muža a ženy, ale aj ako vyjadrenie vzťahu kresťana s Cirkvou a Cirkvi s Kristom, na ktorom má manželský stav účasť.

Hoci manželstvo pochádza z Božieho ustanovenia, opiera sa tiež o čisto ľudský element. Vzniká ako zväzok na základe slobodného súhlasu obidvoch strán. Tento dobrovoľný akt vôle je pre uzatvorenie manželstva absolútne posledný a nevyhnutný (porov. KKC 1638). Manželstvo teda vzniká z vôle Božej i ľudskej. Od Boha pochádza jeho ustanovenie, cieľ i práva a od ľudí vzájomné dávanie sa jeden druhému. Manželské zjednotenie, ktoré sa realizuje na rovine tiel, charakterov i sŕdc, úmyslov i vôle, je umocnené cez dar nového zjednotenia lásky, ktorú kresťanským manželom dáva Svätý Duch počas vyslúženia sviatosti manželstva a tiež počas jeho trvania. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rímsky biskup Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (19), keď píše: „Boh však v Kristovi, Pánovi, berie túto ľudskú požiadavku, potvrdzuje ju, očisťuje, povznáša a sviatosťou manželstva zdokonaľuje. Duch Svätý, vyliaty pri sviatostnom slávení, poskytuje kresťanským manželom dar nového spoločenstva lásky, ktoré je živým a skutočným obrazom tej jedinečnej jednoty, ktorá robí z Cirkvi nedeliteľné tajomné telo Pána Ježiša“

sviatosť manželstva v historickom vývoji

Obrad sviatosti manželstva má svoje starobylé dejiny. Už v patriarchálnej dobe sa považovalo manželstvo za osobité ustanovenie, avšak o sobášnych praktikách neexistujú žiadne hodnoverné svedectvá.

V neskorších dobách Izraela sobášne ceremónie získali značný rozvoj. Pridržiavajúc sa patriarchálnej obyčaje, ženích v prítomnosti ďalších osôb bol povinný ponúknuť dar, pozostávajúci obyčajne zo strieborných mincí. Potom pristúpili k uzavretiu manželskej dohody, ktorou boli ustanovené vzájomné povinnosti budúceho manželského páru – muža a ženy.

Po ukončení týchto predbežných aktov nasledovalo slávnostné požehnanie sobášiacich sa. Pre túto príležitosť bol postavený osobitný stan pod holým nebom, do ktorého prichádzal ženích v sprievode niekoľkých mužov. Nevesta prichádzala v sprievode žien. Tu ich vítali pozdravom: „Nech je požehnaný každý, kto tu prichádza!“ Potom vodili nevestu trikrát vôkol ženícha a postavili ju po jeho pravej strane. Ženy pokrývali nevestu hrubou prikrývkou. Potom sa všetci prítomní obracali k východu, ženích vzal nevestu za ruky a následne spolu prijímali rituálne požehnanie od hostí.

Prichádzal kňaz, pokrýval nevestu posvätnou prikrývkou, bral do rúk čašu s vínom a vyslovoval formulku manželského požehnania. Ženích a nevesta pili z tejto čaše. Potom vzal ženích zlatý prsteň a navliekol ho neveste na ukazovák. Ďalej bola čítaná manželská zmluva, v prítomnosti kňaza a svedkov. Kňaz pri čítaní tejto zmluvy držal v rukách druhú čašu s vínom a vyslovoval sedem požehnaní. Sobášiaci potom znova pili víno z čaše. V tom čase ženích rozbíjal prvú čašu (ktorú dovtedy držal v ruke) o stenu (keď nevesta bola slobodná) alebo o zem (ak nevesta bola vdova). Tento obrad pripomínal zbúranie Jeruzalema. Po týchto ceremóniách sa začínala svadobná hostina, ktorá trvala väčšinou sedem dní. Počas tohto obdobia mal ženích odovzdať neveste veno a takýmto spôsobom mal splniť manželskú zmluvu.

Pri porovnávaní židovského svadobného obradu s kresťanským je možné všimnúť si celý rad podobných momentov, no hlavne ten, že pre kresťanský obrad je príznačné spomínanie mien starozákonných spravodlivých a prorokov: Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jakuba a Ráchel... To znamená, že na zostavovanie obradov sviatostí manželstva mal veľký vplyv obraz starozákonného manželstva.

V kresťanskom manželstve sa manželstvo požehnáva (1) už od apoštolských čias. Napr. Tertulián píše: „Ako vyjadriť šťastie manželstva, potvrdeného Cirkvou, posväteného jej modlitbami a požehnaného Bohom!“

Manželskému obradu v minulosti predchádzalo zasnúbenie (2), ktoré bolo občianskym aktom a vykonávalo sa v súlade s miestnymi obyčajmi a ustanoveniami.

Zásnuby sa konali slávnostne v prítomnosti mnohých svedkov, ktorí potvrdzovali manželskú zmluvu. Tieto zásnuby boli sprevádzané obradom spojenia rúk ženích a nevesty, okrem toho ženích daroval neveste prsteň, ktorý bol zhotovený z kovu striebra alebo zlata. Takéto zásnuby a zmluva, ktorá ju sprevádzala boli v starých rímskych časoch sprevádzané pohanskými náboženskými praktikami. Mladí mali na hlavách vence z kvetov.

Po vyrieknutí súhlasu veľkňaz priniesol v mene mladých obetu bohom na potvrdenie ich rozhodnutia (3).

V 10.-11.storočí strácajú zásnuby svoj obvyklý význam a tento obrad sa koná už v chráme, sprevádzaný príslušnými modlitbami a úkonmi. Avšak ešte dlhší čas sa zásnuby konali oddelene od sobáša a spájali sa s poriadkom utierne. Konečná podoba obradu zásnub nastáva približne v 17. storočí.

Obrad sviatosti manželstva sa v starobylosti vykonával prostredníctvom modlitby požehnania a skladania rúk v chráme počas svätej božskej liturgie (4).

V 4. storočí sa začínajú v obradoch sviatosti manželstva prvýkrát objavovať sobášne vence, pokladané na hlavy sobášiacich sa. Spočiatku to boli vence z kvetov, neskôr ich začali zhotovovať z kovu, dávajúc im formu kráľovskej koruny. Znamenajú víťazstvo nad vášňami a pripomínajú kráľovskú dôstojnosť prvej ľudskej dvojice Adama a Evy, ktorým dal Boh do vlastníctva všetko pozemské stvorenstvo (porov.  Gn 1,28).

V 13. storočí sa sviatosť manželstva vysluhovala bez svätej božskej liturgie, teda oddelene, aj keď naďalej existovalo tesné spojenie medzi nimi. Preto už v minulosti a trvá to až do dnešných čias, ženích a nevesta v deň samotného sobáša prijímajú sväté dary Tela a Krvi Ježiša Krista.

obrad sviatosti manželstva v byzantskom obrade

V obrade sviatosti manželstva sa odráža tradícia cirkevného chápania základov rodinného života. Rodina je tým prostredím, kde jej členovia majú možnosť využívať čas v neustálej práci, modlitbe a cvičiť sa v osvojení hlavných kresťanských cností: kresťanskej lásky, umiernenosti vo všetkom, poslušnosti... V bohoslužobných textoch sa nachádzajú modlitby, v ktorých sa vyprosuje pre manželov pokoj, dokonalá láska, svornosť, hojnosť dobier; umiernenosť, cudnosť, neporušené správanie, pravda; vernosť danému slovu a stálosť vo svätej jednote, ktorá pochádza od Pána. To by malo charakterizovať nielen manželský život, ale aj inšpirovať spolužitie celej ľudskej rodiny podľa Pánovho príkladu, ktorý prišiel, aby v sebe zničil nepriateľstvo, zjednotil to, čo bolo rozdelené a zmieril všetkých s Bohom, prijmúc za manželku Cirkev. Vydal za ňu seba samého, očistil ju, aby bola svätá a nepoškvrnená (porov. Ef 5, 25-27).

 A  Obrady pri dverách chrámu

Kňaz sa pýta  ženícha a nevesty príslušné otázky, s cieľom zistiť ich úprimný úmysel prijať sviatosť manželstva.

Ľud v chráme spieva 127. žalm.

B   Obrad sobáša

1.  Zvolanie kňaza: Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz ...

2.  Veľká ekténia.

3.  Modlitba  Najvznešenejší Bože, Tvorca všetkého stvorenia....

4.  Svätenie a odovzdanie prsteňov ženíchovi a neveste.

5.  Nasleduje manželský sľub a požehnanie.

6.  Modlitba  Bože svätý, ktorý si stvoril Adama z ...

7.  Korunovanie

Liturgia Slova

Apoštol – Ef 5,20-33. Evanjelium – Jn 2,2-11.

9.  Suhuba ekténia s prosbou za sobášiacich sa...

 Modlitba Pane, Bože náš, ty si v spasiteľnej svojej...

 Tropáre

         & nbsp; Pane, zhliadni z neba a viď! Navštív a chráň ...

         & nbsp; Svätí  mučeníci, ktorí ste statočne trpeli a boli korunovaní ...

         & nbsp; Izaiáš plesaj, lebo Panna v živote ...

12.  Snímanie korún (venčekov)


C  Úvod nevesty

Nevesta stojí na svojom mieste alebo ju kňaz odvedie pred ikonu Presvätej Bohorodičky. Tam pokľakne a kňaz číta modlitbu.

1.  Modlitba Ty sám, dobrotivý Vládca, požehnaj túto svoju služobnicu ...

2.  Kladenie šatky na hlavu nevesty so slovami: Nech ťa zakryje Pán záštitou tvojich krídel ...

3.   Pokropenie nevesty svätenou vodou.

4. Požehnanie nevesty slovami: Choď v pokoji! Usilovne zachovávaj všetky prikázania Pánove ...a nevesta odchádza k ženíchovi

5.  Výzva k prikloneniu hláv

6.  Modlitba Otec, Syn a Svätý Duch, najsvätejšia Trojica, jedno Božstvo a Kráľovstvo nech Vás požehná ...

7.  Prepustenie

Poznámky:

1./ Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO jasne hovorí v tejto problematike o manželskom súhlase, o jeho forme i o povinnosti posvätného obradu: „Nevyhnutným konštitutívnym prvkom manželstva je súhlas, ktorým sa muž a žena navzájom dávajú a prijímajú... Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sú vyslúžené posvätným obradom, teda v prítomnosti a s požehnaním hierarchu alebo správcu územia alebo kňaza, ktorému jeden alebo druhý udelil fakultu požehnať manželstvo... Treba si všimnúť, že povinnosť posvätného obradu, teda kňazského požehnania, je pre platnosť manželstva špecifická vo východnom práve. V latinskej cirkvi sa vyžaduje len prítomnosť miestneho ordinára alebo farára alebo nimi delegovaného kňaza alebo diakona. Vo východnej tradícii kňaz, okrem toho, že asistuje, musí manželstvo aj požehnať. Požehnať znamená zastávať funkciu skutočného vysluhovateľa sviatosti z moci kňazského svätenia, aby manželia boli spojení Bohom na obraz dokonalej manželskej jednoty Krista s Cirkvou a boli zasvätení jeden druhému sviatostnou milosťou“. Porov. Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, 81-82; CCEO, kán. 817-832.

2./ O zásnubách sa zmieňuje aj Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO: „V kán. 782 CCEO sa hovorí o zasnúbení, ktoré sa koná pred manželstvom, že sa riadi partikulárnym právom (§ 1). Kánon však spresňuje, že prísľub manželstva nedáva nárok na vymáhanie manželského sľubu. V stáročnej praxi dodržiavanej v mnohých cirkvách aj dnes sa zasnúbenie veľa ráz nazýva “obrad prsteňov” a je obyčajne slávené spolu s manželským obradom, ktorý sa nazýva aj “obrad korunovania”.

Presný význam obradu zasnúbenia je v tom, že má vyjadriť súhlas budúcich manželov, zatiaľ čo v obrade korunovania sa chce podčiarknuť uvedenie do plnosti manželského života. Obsahom obradu zasnúbenia nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok. Preto nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo... Lepšie pochopenie a ich eventuálna obnova by mohla poslúžiť na posvätenie rozličných momentov na ceste kresťanských párov až k jej plnému uskutočneniu.

3./  Najstarší zachovaný obrad zásnub nachádzame v trebníku arcibiskupa Petra Mohylu.

Po Božskej liturgii, kňazovi stojacemu vo svätyni, prídu do predsiene chrámu chtiaci sa zasnúbiť a stanú pred chrámovými dverami (pravdepodobne dvere oddeľujúce predsieň od lode chrámu). Muž stojí na pravej strane, žena na ľavej. Kňaz oblečený v kňazskom rúchu (epitrachil a felón), vychádza od prestola, berie z ich rúk dva prstene (zlatý a strieborný) a kladie ich na pravú stranu prestola. Strieborný položí napravo, zlatý naľavo, jeden vedľa druhého. Podľa starodávneho zvyku prstene snúbencov sa neposväcujú kňazským požehnaním, iba priložením k svätému prestolu a uloženie na ňom sa pokladá za dostatočný k ich posväteniu. K posväteniu prsteňov sa nevyžaduje zvláštna modlitba.

Kňaz znovu prichádza k snúbencom, trikrát urobí znak kríža na ich hlavách, podáva im zapálenú sviecu a vovádza ich do vnútra chrámu. Pri sobášoch sa svieca používa ako symbol manželskej lásky. Čo sa týka novomanželov, zapálené sviece vyjadrujú nielen lásku, ale aj nerozdeliteľnosť ich manželského zväzku. Okrem nezhášajúcej lásky a nerozdeliteľnosti zväzku, sviece v rukách sobášiacich sa svedčia o čistote ich života, lebo ako nečistá a lenivá žiadostivosť vyhľadáva temné miesta, tak panenská bázeň žiari lúčmi krásy a vyhľadáva svetlo.  

Kňaz postaví snúbencov pred sväté dvere, muža napravo, ženu naľavo a okiadza ich na znak kríža. Okiadzanie voňavým tymianom pred zásnubami používa Cirkev, aby nasledovala čestný úmysel a skutok Tobiáša, ktorý zapálením pečene a srdca ryby, dymom a modlitbou odohnal démona, nepriateľa čestných manželov.

Potom sa kňaz najprv pýta ženícha a potom nevesty na úprimný úmysel zasnúbiť sa a neskôr aj prijať samotnú sviatosť manželstva, pričom otázky smerujú aj do minulosti, či nesľúbili už niekedy inému partnerovi manželskú vernosť.

 Za týmito otázkami nasleduje upozornenie pre kňaza: Toto stráž a brániac chráň: Keď jeden z nich na tvoje otázky neodpovedá, alebo keď povie nechcem, v žiadnom prípade sa neodváž ich zasnúbiť, no hneď prestaň a rozkáž im odísť. Toto si zapamätaj, lebo tieto otázky majú byť len raz položené.

Keď sa novozasnúbení nesobášia hneď, ale oddelene od sobáša, býva sobáš v inom čase. Keď okamžite po zásnubách nasleduje sobáš, vtedy tieto otázky kňaz nekladie, ale hneď po skončení zásnub sa pýta otázky, ktoré kladie pred sobášom.

Kňaz podáva prstene, jeden – prvý – mužovi, jeden žene.Mužovi hovorí:  Obručajet sja rab Božij (imja), rabi Božiji (imja), vo imja Otca i Syna i Svjatoho Ducha nyňi i prisno i vo viky vikov,  amiň. Taktiež žene hovorí:   Obručajet sja raba Božija (imja), rabu Božiju (imja), vo imja Otca i Syna i Svjatoho Ducha nyňi i prisno i vo viky vikov,  amiň.

Keď to hovorí, nad každým zvlášť tvorí znak kríža prsteňom nad hlavami, a nastokne ich na pravé ruky.

V súčasných textoch zásnub po odovzdaní sviece, kňaz trikrát prežehná znakom kríža snúbencov, a zvolá – Blahosloven Boh náš, nasleduje – Veľká ekténia so zvolaním, modlitba Bože vičnyj, kňaz podáva prstene snúbencom. Po modlitbe, ak nenasleduje sobáš, je Prepustenie.

Niektoré ďalšie trebníky alebo liturgické komentáre obsahujú nejasné postupy pri obrade zásnub alebo sú v nich niektoré odlišnosti v porovnaní s trebníkom Petra Mohylu. Rímsky trebník napríklad nehovorí o tom, ako sa prstene posväcujú, nespomína akt podávania sviec, okiadzanie, ani otázky týkajúce sa čistoty úmyslu snúbiacich sa. Samotný akt zásnub nehovorí nič o tom skadiaľ berie kňaz prstene. Eugen Fencík, opisuje obrad zásnub rovnako ako Mohyla, uňho je však možné nájsť zmienku o tom, že snúbenci si po zásnubách sami medzi sebou vymieňajú prstene na znak vzájomnej dôvery. Až potom sa kňaz modlí modlitbu - Hospodi Bože náš, po ktorej nasleduje ekténia a Prepustenie, ktorým sa končí celý obrad zásnub.

V minulosti sa obrad zásnub konal niekoľko mesiacov pred sobášom. V súčasnosti sa zásnuby a sobáš konajú v ten istý deň. Obvykle snúbenci prichádzajú do chrámu pripravení náukami kňaza a vykonaním svätej spovede. Je veľkou škodou, že dnes sa zásnuby nekonajú oddelene od sobášu, lebo takto sa úplne zabudlo na tento východný zvyk, a samotný obrad zásnub je tým pádom odsúdený na zabudnutie.

4./ Svedectvom toho, že manželstvo bolo naozaj vysluhované v rámci svätej božskej liturgie je prítomnosť mnohých zhodných obradových prvkov v štruktúrach obidvoch sviatostí. Je tu spoločné zvolanie na úvod obradov Blahosloveno carstvo...Veľká ekténia, čítanie Apoštola a Evanjelia,suhubá ekténia... Všetky tieto prvky, obsiahnuté v obrade sviatosti manželstva, sú prevzaté z obradu svätej božskej liturgie.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.