Choď na obsah Choď na menu

Úvod ku Kronike

18. 8. 2015

ÚVOD ku kronike farnosti Trhovište

Táto obec vznikla v mladšej dobe kamennej, lebo bola na križovatke suchej a vodnej cesty. Stará Ondava pred reguláciou (1847) tiekla pod brehom v areáli terajšieho kanála. V zátoke bol prístav (Cicha vodička) od nepamäti. Vozy kupcov mali vozáreň a krčmu na pozemku terajšej „Jednoty". Od 14. storočia ju mali v správe Nemci, ktorých sem na „Huštak" dosídlil zemepán. Po nich to v 18. stor. prebrala židovská rodina Gerba a držala v nájme až do novších čias. Z murovanej vozárne ostal po II. svetovej vojne len jeden múr (Gerbov múr).

Samotný názov sídliska určoval jeho činnosť: výmena a predaj tovaru. Tu sa vážil tovar a plátnom sa platilo. Pretože na jar ľadové kryhy strhávali mosty, dlhý čas tu bola cesta v plytšej širokej vode vyložená kamennými platňami (brod - v listinách „vadum lapidare"). Mlyn bol od nepamäti za vodou na pravej strane pri prvom dome (Mlinišče). Vodný náhon - kanálik - privádzal vodu z Ondavy, od hate asi 1,5 km vyššie, a to z jedného záhybu rieky. Druhý mlyn bol na starej Oľke v chotári Lučkoviec - na jeden kameň. Mlyny boli pri regulácii Ondavy roku 1827 zlikvidované na príkaz vládneho komisára z Pešti, grófa Abraháma Vaja.

Suchá cesta viedla hore brehom vedľa oboch terajších chrámov. Po ľavej strane tiekol z hôr potok a prameň živej vody vytekal z tektonického zlomu. Z neho pri zemetrasení unikal zemný plyn. Ten sa na vzduchu vznecoval a šľahal do výšky. Preto nazývali toto údolie ešte aj začiatkom novoveku „Šarkaňova dzira". Na svahu bolo hradisko a pohanská svätyňa. V záhrade pred oboma chrámami by mala byť predveľkomoravská rotunda. Kanonická vizitácia z roku 1749 tú budovu uvádza ako „ecclesia debilitae formae". Preto grófka Anna Mária Zičiová sa podujala na výstavbu terajšieho rímskokatolíckeho kostola. Gréckokatolíci mali drevený chrám. Posledný drevený chrám urobili z materiálu väčšieho chrámu, ktorý kúpili z Nového Mesta pod Šiatrom, keď tam začali budovať kameňo-tehlový.

Zemplín obsadili vojská Svätopluka, keď smerovali k obsadeniu Potisia a Sedmohradska. Tam vo Veľkom Varadíne (Veligrad) sa usadila aj Metodova škola. Preto hranica tohto zátiského kniežatstva bola na Dargove. Do Varadína vodili zo Zemplína delikventov na súd (Varadínska prauda). Náš starodávny zemplínsky kraj pripojilo k Uhorsku vojsko z chorvátskeho Sriemu za kráľa Ladislava I. Postupovalo sa od rieky k rieke, preto vodcovia vojska - bani - nejaký čas sa usadili pred Čiernou vodou v Revišti, potom pred Laborcom v Čičarovciach a postúpili k ondavskému areálu. Tu dlho nemohli postúpiť pre mokré roky a zaliate územia. Aj sídlo baňa urobili v terajších Bánovciach. Tam bola odbočka cesty cez ramená Ondavy do trebišovského Paričova. Kalvínsky kostol v obci je postavený na kruhovom zemnom hradišti, podobne ako v Malčiciach.

Roku 1220 bola už obec v pokojnom pásme. Jágerský biskup ustanovil pri rotunde latinského vicearchidiakona, lebo vojenská posádka bola rím. kat. obradu. Tak hradisko s rotundou a posádkou sa nazývalo horné Trhovište a ostatok obce pri vode bolo dolné Trhovište. Preto dodnes z okolitých obcí sa chodí a cestuje do „Tarhovišč" (plurál).

Stred obce je 130 m n. m. a pri Ondave 101 m n. m., obec vlastní 1647 ha pôdy. Smerom na Pozdišovce je pozostatok obecného lesa pri starej lesnej indoeurópskej ceste z Kyjeva na Atlantik, zvaný Stavenec. Pri križovatke ciest bola „suchá krčma" so studňou pre kone. Šankovce boli obrannou osadou zo severu také malé Kapušany). Po pripojení k Uhorsku patril celý ten kraj kráľovi. Ten prideľoval jednotlivé panstvá verným služobníkom. Nakoľko veriaci boli gréckeho obradu, tak aj viacerí zemepáni boli toho istého obradu. Z histórie je známy šľachtic, nadžupan zemplínskej a užskej župy Peter Peteň (13.-14. stor.). Ten sa postavil proti novému kráľovi latinského obradu Karolovi Róbertovi z Anjou (pôvodom z Neapola). Po viacerých povstaniach a bitkách s kráľom bola táto opozícia porazená a prišla o svoje majetky. Peteňove dostal generál kráľovského vojska Druget z Neapola. Po vymretí tejto generácie prebrali panstvá dvaja zaťovia. Jeden z nich gróf Čáky sa stal aj patrónom obce Trhovište, ktoré pripojil k brekovskému panstvu. Po tom rode to zdedili Andrášiovci z Krásnej Hôrky. Tí boli patróni gréckokatolíckej farnosti a chrámu až do odstúpenia od patronátu na konci I. ČSR.

Gr. kat. farnosť tu bola oddávna - parochia antiqua. Tvorili ju Slováci, podriadení latinskému biskupovi v Jágri od pripojenia k Uhorsku. Tu nikdy nebola potrebná únia. Patrili „starej viere Metodovej" (ó hit). Úniu prijímali postupne len tam, kde boli Rusíni (orosz hit). Kalvínski veriaci vznikli pod tlakom zemepánov a boli to takmer všetci z gréckokatolíkov. Tak o tom píše potisský kalvínsky superintendent Imre Šarkany (1804).

Regulácia Ondavy prispela k ozdraveniu dediny, lebo rieka bola preložená do nového terajšieho riečišťa. Občania dostali prácu pri kopaní. Nové riečište od Horoviec po Hrán bolo vykopané v rokoch 1845 - 46. Hrádze boli dokončené roku 1847. Ondavu s Topľou spojili do nového koryta severne od Božčíc (1854) a pripojili pri Horovciach na nové riečište. Trhovišťania na tom regulovanom priestore platili ročne 30 grajciarov od kat. jutra. Roku 1864 bol pripravený podrobný plán regulácie, náklady na jeho uskutočnenie sa odhadli na 215 tisíc forintov. Roku 1866 veľká povodeň odniesla most na krajinskej ceste pri Horovciach, a to 4. júla. Také povodne sa opakovali a poškodzovali výstavbu, kým sa do koruny hrádze nevložili betónové pásy o šírke 20 cm. Roku 1867 boli konečne vypracované mapy, kde každá parcela mala svoju výmeru a svojho vlastníka. Roku 1881 zvýšili hrádze a potom bol pokoj s povodňami.

Po roku 1885 vykopali nový kanál od Nižného Hrušova, v areáli starej Oľky, až po starý Laborec. Roku 1900 upravili dno Ondavy a vysadili brehy vŕbovými kríkmi; Pod hrádzami sa vysadili 3 rady vŕb a topoľov ako ochranu pred ľadovými kryhami.

Zmenil sa a ozdravel celý kraj (týfus, malária), zvýšila sa úrodnosť polí. Ich cena v roku 1948 bola 60 miliónov korún. Samotné náklady na práce za 100 rokov činili len 5,5 mil. korún.

 

 Túto kroniku prvý raz za čias o. Németha prečítal krajan z Ložína, Anton Semeš. Roku 2007 ju nanovo vypožičal a okopíroval. Latinský text preložil Ing. Martin Slaninka, rodák zo Sobraniec, maďarský text preložil Ing. Rudolf Kopín z Michaloviec a rusínsky text Anton Semeš.